Reštart
by Maťo
Wayne sa v noci reštartoval. Vedel to, hneď ako sa zobudil. To príjemné búšenie v hlave, telo plné energie. Zaspal v šatoch. Netušil síce, kde bol večer, ale špinavé oblečenie zanechalo fľaky na posteľnej bielizni.
7:20... Najvyšší čas vychystať sa do práce. Vletel do sprchy a za necelých desať minút už sledoval, ako kvapky vody z jeho vlasov padajú do taniera s hriankami.
Škoda, že tu nebola Maggie. Mali by snáď čas ešte na jednu raňajšiu rýchlovku.
Myslel na ňu aj potom, keď už uháňal autom na zabudnutej ceste v najšpinavšej štvrti mesta. Záblesky zmazaného hardvéru. Zrejme tu včera bol. Skontroloval vizitku v peňaženke. Následne prezrel biednu hotovosť. Áno, navštívil Thomsona...
Krátka zastávka v bankomate, čoskoro však už Wayne zaparkoval v areáli fakultnej nemocnice.
Vybral pracovný kufrík a už sa hnal do svojej ambulancie. V čakárni ho prebodávalo pohľadom plno naštvaných pacientov. Meškal len desať minút tak, ako zvyčajne. Tí nevďačníci sa mu ani nepozdravili. To bolo zrejme tým nemocničným ubíjajúcim pachom. Plačúce deti, kašľajúci rodičia, skvelé prostredie na vývoj vírusov.
Wayne si už voči tomu za tých sedem rokov otročenia vytvoril imunitu.
„ Čo tu robíte?“ ozval sa vystrašený hlas sestry.
„ Dobré ráno, Jane,“ pozdravil ju veselo.
„ Prečo ste prišli?“ Nepáčil sa mu tón jej hlasu. Cítil v ňom prímes výčitiek a zdesenia. Jane mala len 22rokov a na raňajšiu službu sa zrejme znovu nahúlila trávou, pomyslel si Wayne pobavene.
„ Aby som liečil, nie?“
„ Ale...Vy tu už nepracujete!“
„ Čože?“ Zastal a biely plášť mu stvrdol v ruke.
Nechápal, prečo zmizli jeho veci zo stola.
„ Vyhodili vás predsa!“ zamrazila ho Jane a stále naňho hľadela ako na ducha.
„ To je nejaký žart?“ Jeho hlas bol podráždený. Neveril jej drzej pehavej tvári ani slovo.
„ Nepamätáte sa, čo sa stalo? Čo ste spravili?“
Wayne nevedel. Obrátil sa jej chrbtom, hlava sa mu točila, akoby ani nestál na vlastných nohách. Kriste, Thomson mu to nemal dovoliť. Môže to byť pravda? Logicky by to sedelo. Potom si niekde musel nechať odkaz. Možno, áno...Na chladničke ráno visel nejaký papierik.
„ Pane...Musíte odísť, ináč zavolám ochranku!“ Wayne prekvapene hľadel do Janiných očí. Vždy k nej bol láskavý. Hodil plášť na zem a bez slova odišiel cez pobúrenú čakáreň. Pred očami mu v krátkom čase prebehol nástup do auta aj rýchla jazda domov.
Strhol poznámku z chladničky:
Nechoď do práce, nevolaj už Maggie...
Výstižné. Preklínal sám seba za ten skvelý pocit v mozgu aj za nepresné inštrukcie. Sadol si na pohovku a sústredil sa na spomienky.
Ľutujem, dáta boli vymazané, obnovenie nemožné...Spomínal si naposledy na utorok 22.júna, dnes bol štvrtok. Skurvená streda...
Thomson nedvíhal. Ostávala už len Maggie. Musel jej zavolať. Každou sekundou bol náročnejší. Nebola to len chuť na sex, ale aj smäd po pravde.
„ Práve nie som v dosahu,“ nervózne počúval jej hlas z odkazovej schránky.
Znovu nasadol do auta mieriac k domu jej rodičov. Zastal na ceste pri trávniku a chvíľu sledoval záhon ruži Maggienej mamy. Pohľad na jeho auto vyvolal okamžitú reakciu. Dvere domu sa rozleteli. Bledý pán Jenkins s tvárou kontrastujúcou k jeho tmavému oblečeniu vyskočil zúrivo na chodníček.
„ Ty hajzel! Zabil si nám dcéru,“ vletel k Waynovmu autu, bez vyzvania ho udrel do čeľuste a hodil hlavou o betón. Čudoval sa, prečo mu mierny pán Jenkins namiesto kávy servíruje kopačku do hlavy.
„ Sfušoval si operáciu našej jedinej dcéry. Kvôli tvojej bezohľadnosti musela umrieť! Ty hnusný bastard!“ Wayne sa zhrozene vyvliekol z náruče zničeného muža vidiac uslzenú tvár Maggienej mamy v okne. Ruka mu kmitala na volante. krv vytekala spod jazyka. Potreboval ďalšiu dávku. Nemal jej volať, lebo bola dávno mŕtva. Nechcel vedieť podrobnosti. Jeho rozum padal znovu do depresie, realita sa vracala a aj zodpovednosť za smrť svojej vyvolenej. Nechcel o tom vedieť. Nie...Napíše si pripomienku do mobilu, aby sa ráno odsťahoval. To by malo pomôcť.
Vtrhol do Thomsonovej kancelárie v jednom z opustených skladísk. Jeho priateľ naňho už očividne čakal.
„ Wayne, starec. Nevedel si doma obsedieť?“
„ Ty lišiak. Vedel si, že sa po tom všetkom vrátim.“
„ Takú hroznú ranu osudu jednou dávkou nezabiješ. Ráno mi priviezli nový tovar. Budeš to mať čerstvé.“ Waynovo telo sa mu rozpadalo pred očami, Mozog sa dožadoval zmazaných súborov, chýbali súvislosti. Bezmocnosť ničila jeho hrdosť.
Thomson sa spokojne usmial na svojho stáleho zákazníka, zovrel Waynovu ruku sledujúc zničenú tvár feťáka. Opatrne mu aplikoval vysokú dávku Reštartu do popichanej a napuchnutej žily. Zreničky zmizli, hlava ovisla.
Súbory sa mažú...24.jún pre Wayna nikdy neexistoval. Skurvená streda a štvrtok...
25.júna, v nádherný slnečný piatok Wayne vstal s novou energiou, chuťou na sex s Maggie a pripravený na ďalší deň v zničujúcej práci v nemocnici...
Komentáre
..
dobry