„Takže ťa nechal?“
„Nie, nikto nenechal nikoho.“
„Aha.“
„Takže si nechala ty jeho?“ spýtal sa po chvíli uvažovania.
„Nie, ani ja som ho nenechala. Rozišli sme sa, lebo sme museli.“
Už asi hodinu som ležala na posteli s chalanom, ktorý bol tak sťatý, že mi ani nevedel povedať, ako sa volá. Nejak mi to ale neprekážalo. Bol dobrý poslucháč. Až na pár menších zádrheľov, ktoré spôsobilo vypité množstvo alkoholu.
„Malá, to ma fakticky fakt mrzí,“ pritúlil si ma k sebe. Páchol po cigaretách a alkohole, ale jeho hruď bola pevná a keď som si do nej zaborila hlavu, cítila som istotu.
A tá mi chýbala už niekoľko mesiacov.
Keď mi Maja predvčerom vzrušene volala, že sa u mňa musí zastaviť na kus reči, ani vo sne by ma nenapadlo, že z toho „kusu reči“ vyjde nakoniec žúrka na druhom konci mesta u ľudí, s ktorými sa síce zoznámila cez net, ale sú „geniálne moc úžasní“ a „my tam predsa nemôžeme chýbať, chápeš, pretože to bude, sakra, jedna z najcoolovejších akcií tohto roka, no chápeš“.
Chápete, hej?
„Aj mňa.“
„Neplač, Malá, neplač,“ podával mi kapesník. Nahlas som si vysmrkala nos a pozerala som do plafóna. Bola som ticho a on takisto nič nevravel. Asi vycítil, že chvíľku chcem byť sama so sebou.
Rozmýšľala som nad Joshom (kašlem ja na pravdovravnosť, stačí, ak si to ON prečíta na nete a hneď bude vedieť, že hovorím o ňom, nemusí ešte aj pol Slovenska vedieť o tom, do koho som sa tak zamilovala). Pýtate sa, nad čím konkrétne? Nad ničím. Bol to taký mix. Kúsky zmixovaných spoločných zážitkov. Naše prvé stretnutie. To, ako sme hrali naháňačku v lese. Večer, keď som ho predstavovala našim. Noc, ktorú sme strávili iba tým, ako sme sa premávali autom po okolí. Na jeho krásne oči. Na taký ten typický jesenný deň, keď sa vám nechce ani len vyliezť z postele. No my sme vtedy išli púšťať šarkana. Na to všetko som myslela.
V tú noc sme sa s Majou dobre bavili. Tesne po polnoci som sa však vzdialila z obývačky a zamierila som do spálne, pretože som chcela byť sama. To som však nevedela, že v tom dome je ešte niekto, kto je na tom podobne ako ja. Po tom, čo som sa uistila, že nie je mŕtvy a ani sa nehodlá každú chvíľu odpadnúť, som si k nemu prisadla a bez rozmýšľania sme sa začali rozprávať. Najprv o živote, potom sme prešli na lásku. Neskôr som rozprávala len a ja a on iba počúval.
„Neplačem, len mi slzia oči, pretože mi tam niečo spadlo.“
„Ale prestaň. Toto som hovorieval mame vždy po tom, ako som bol zdrogovaný.“
„Čo si bral?“
„Koks.“
„Koľko máš vlastne rokov?“ nedalo mi nespýtať sa.
„Dvadsaťtri.“
„Ako on.
„Ty?“
„Sedemnásť.“
„Dosť času na pravú lásku. Inak, nejak vtedy som s tým začal.“
Vidíte? Pre toto sa mi s ním dobre kecalo. Bol proste v pohode. Nie preto, že bral drogy – inak, už tretí rok abstinuje - ale kecalo sa mi s ním dobre, pretože bol cudzí. A mohla som mu povedať všetko.
Iba sme ležali na posteli, zakrytí sme boli paplónom a zohrieval ma vlastným telom.
„Ľúbila si ho?“
„Veľmi.“
„A on teba?“
„Existenčne.“ V tej chvíli som sa strašne rozplakala. „On to tak hovorieval.“
„Tak prečo ste sa rozišli?“
„Lebo sme museli.“
Zamyslene mlčal. Tešila som sa, že sa nepýtal ďalej.
„Ser sa naňho,“ povedal napokon.
„Nedá sa.“
„Myslíš, že na teba niekedy myslí?“
„Netuším.“
„A ty naňho?“
„Každú sekundu.“
„Je to kokot.“
„Nie je.“
„Je.“
Prekvapene som sa naňho pozrela v tme. Zovrel ma ešte pevnejšie.
„Nikdy by som ťa neopustil.“
„Si opitý.“
„To na tom nič nemení.“
Chvíľu sme obaja rozmýšľali. Potom mi zrazu položil ruku na zadok.
„Nevadí?“ spýtal sa.
V tej tme som na jeho očiach videla, že ma skúša.
„Kebyže hej?“
Ani chvíľu nezaváhal.
„Tak ju dám preč.“
„Vadí.“
A on to skutočne spravil.
„Malá, som síce taký nadrbaný, že neviem, koľkáteho je, ale poviem ti, Malá, na teba ja nikdy nezabudnem.“
Ale či dodržal aj to, to vám už nepoviem. Odvtedy som ho nevidela.
Komentáre