„Ja fakt nechápem, ako môžeš o niečom takom písať na NETE!!!“ zhrozene sa na mňa pozerala Maja.
„Akože sorry.“
„Chápeš, na NETE!!!“
Pozerala sa na mňa ako keby som bola nemtavá. Začínalo ma to rozčuľovať.
„Môžeš mi to, láskavo vysvetliť?“
„Je to v podstate istý druh terapie, ktorá mi má pomôcť odosobniť sa od toho všetkého a dostať sa späť tam, kde som bola aj pred tým.“
„Jedno znie horšie ako druhé. To máš odkiaľ, cica?“
„Od môjho osobného psychológa, ktorého si poslala k vode ešte pred tým ako si mu dovolila dostať sa do tvojho realistického sveta.“
Viete, Martin a Maja sa najprv chceli dať dokopy. Začalo sa to celkom nenápadne, najprv sa len kamarátili, ale keď sa Martin čoraz častejšie zaujímal o môj názor na Maju, začalo mi to byť podozrivé. Až po dlhých hodinách mučenia (rozumejte pod tým počúvania Tokio Hotel) sa Martin priznal, že by MOŽNO (však jasné, ONO JE TO MUŽ, ONO SI TO NEMOŽE PRIZNAŤ, že áno) s Majou aj niečo chcel mať. Keďže boli obaja ochotní spraviť prvý krok asi tak ako sa ja rada učím na písomku z fyziky, musela som iniciatívu prevziať do vlastných rúk.
Myslím si, že som si počínala celkom dobre. To len Maja nevedela, čo chce (dúfam, že práve nečíta tieto riadky), a tak im to nevyšlo.
Vlastne sa to ani nezačalo. Po mojom snažení zostal akurát neznesiteľný zápach z cigariet v mojej izbe, ktorý som hádam nevyvetrala až dodnes, pretože Martin fajčil krabičku denne, aby zabudol. Samozrejme, u mňa. Vedela som už aj pred tým, že z duše nenávidí plagáty Tokio Hotel v mojej izbe, ale nikdy by ma nenapadlo, že si môže myslieť, že členov skupiny zabije silným cigaretovým dymom.
A okrem toho, že mi izba aj po niekoľkých mesiacoch smrdí Marlborkami, sa Maja s Martinom dodnes spolu normálne nebavia.
„Radšej budem vidieť svet aj v odtieňoch čiernej ako potom opakovať po Matkinovi.“
Vedela som, že to tak nemyslela, no napriek tomu som mala chuť jej vraziť minimálne tak ako v momente, keď mi hovorila, že aj keď by ma mala podporovať, neverí mi.
Koľkokrát mám ešte vysvetľovať, že po nikom neopakujem? Začať písať na nete som chcela, odkedy nám doma zaviedli net. Môžem ja zato, že až teraz som zistila, ako sa zakladá vlastný blog?! Dokonca to ešte aj nájdem na nejakom videu, kde sme to s Martinom rozoberali...pretože obaja sme chceli písať odjakživa.
OK, ale aby som „neopakovala“ po Maximovi, budem všetkých ľudí volať ich pravými menami.
„Maja, čierna je moja obľúbená farba.“
„Ale hovno, ty si farboslepá. Namiesto čiernej vidíš ružovú.“
No sorry.
„Komunikuj so mnou,“ nástojila.
Nič.
„Lucc!“
Nič.
„Počúvaš ma?“
Vôbec nič.
„Blondína!“
HA-HA. Na toto som nepovedala ABSOLÚTNE NIČ.
„Tak ako ťa mám odprosiť?“
V tej chvíli ma niečo napadlo, ale nevyslovila som to nahlas. Predsa, vrátiť čas sa ešte nenaučil nikto.
Komentáre
:)