Niekoľko okamihov
Vložila som kľúč tak, aby presne zapadol do záhybov. Nebolo treba, dvere sa otvorili. Ešte dobre, že som sa vrátila domov prvá. Mama by ma zrúbala, kebyže vie, že som zabudla ráno zavrieť. Potrebovala som niekoľko okamihov, aby som stihla začiatok tréningu. To bolo akurát dosť, než si zbalím všetky veci a odolám vábeniu maminho koláča. Vbehla som cez predsieň do kuchyne a následne vošla do svojej izby. Vždy som bola poriadkumilovná a predsa len som videla všade bordel. Posteľ rozhádzaná, skrinky čudne pootvárané a moja najobľúbenejšia kniha od Dickensa sa zmiešala na poličke s učebnicou fyziky. To som nemohla dopustiť a narýchlo som prehrabávala farebné výtlačky svetoznámych románov. Cítila som sa čudne, stiesnene. V byte panovala akási nadpozemská atmosféra. Priam hmatateľné dusno. Nebol to smrad špinavého prádla ani prachu, ktorý sa od nedele stihol usadiť. Išlo o byt samotný. Akoby som sa zrazu ocitla v jeho zrkadlovom odraze. Viete, že to na čo sa pozeráte, nie je skutočné, len napodobenina, ktorá nikdy nezamení originál. Možno som sa len na svet pozerala prostredníctvom temnej jaskyne, odkiaľ zvrchu sa vynárali len tiene skutočnosti. Tá zvláštnosť sa nedala popísať zreteľne slovami, bol to len pocit ostrejší ako čokoľvek tak gýčové, že vám to kole oči na prvý pohľad. Všetko predtým obyčajné sa stávalo oveľa sledovateľnejším. Pravdaže, bolo tam pár znamení, ktoré mi mali pomôcť odhaliť pravdu za zrkadlom. Mala som čo najskôr odtiaľ odísť, tak som rýchlo vzala tašku na tréning a skôr, než si stihla vziať čo i len kúsok koláča, vybehla som do predsiene a obula si topánky. Praskanie dreva, šuchotanie bosých nôh na koberci, to všetko som počula a podvedome ignorovala. Niekedy znamenia nechceme vidieť, lebo sa desíme holej skutočnosti. Strhla som si kabát a zmizla odtiaľ preč. Spadol mi kameň zo srdca, cítila som sa voľnejšie, akosi nepochopiteľne šťastne, akoby som práve prekonala smrteľnú chorobu. Na tréningu som predviedla vrcholnú formu...
Po návrate neskôr domov, som spokojne sedela za stolom c kuchyni a pustošila typickú utorňajšiu večeru párky v rohlíku, keď sa ozval znepokojený mamin hlas. Znel z diaľky, pravdepodobne z obývačky, alebo toalety:
„ Ty si vzala so sebou na tréning magnetofón?“
Volovina, načo by sa ma na dačo také pýtala? Magnetofón bol predsa pri televízore, tak ako vždy. Alebo?
„ Nežartuj!“ ozvala sa mama znova, tentoraz podráždene s čudným afektom, ktorého význam som však medzi riadkami čítať nedokázala. Odpovedala som pokojne, tušiac hrozbu vo vzduchu.
„ Ja som ho fakt nevzala!“ Vzápätí som počula, ako mama dupoce k svojej skrinke cenností. Stačilo niekoľko okamihov, až sa ozval hrdelný výkrik. S otcom sme okamžite vyskočili zo stoličiek. Akoby ma v tej chvíli niekto udrel kladivom po hlave, pravda konečne začala naberať reálne kontúry:
„ Vykradli nás! Šperky sú preč!“ nasledovalo tvrdé prebudenie, zachvela som sa a myseľ začala vyplavovať dávno tušené súvislosti. Hneď som pochopila, že v čase, keď som poobede vošla do bytu, ocitla som sa v strede vylúpenia. Okamžite som presne vedela, že nech nás už vykradol ktokoľvek, potichu čakal v obývačke, kým odídem. Tých niekoľko okamihov, čo som sa motala v izbe, sa krčil za dverami, áno, boli zatiahnuté žalúzie, videla som vtedy ako sa dvere nepatrne pohli. Preto bola všade taká tma. Počula som dokonca ten zastretý, tlmený, nervózny dych. Rozhádzal mi izbu, aby našiel aj moje úspory. Hlinené prasiatko som našla rozbité na črepy za posteľou. Roztriasla som sa v prívale strachu z toho dusna, ktoré byt vtedy obklopovalo. Unikla som totiž svojmu osudu. Od stretnutia zoči-voči s lupičom ma vtedy delilo len niekoľko okamihov a sotva päť krokov. Náhle sa mi všetko v spomienkach vybavovalo. Ako som mohla byť taká slepá? Ľudia vždy vidia len to, čo chcú vidieť. Celý čas som to tušila. Veru, niekoľko okamihov ma zachránilo predtým, aby som unikla nožu v roztrasenej ruke lupiča, ktorý teraz ležal nabrúsený v maminej skrinke na šperky. Videla som, ako sa leskne...
Komentáre